Stretnutie

Uf, to som zase prehnal moja hlava. Takto chodiť s chalanmi, len na jedno pivo, už nie je pre mňa. Asi starnem. To zas bude opica. Pomaly sa blížim k zastávke MHD moje oči padajú na poriadky nočných spojov a zúfalo zisťujem že mi to ide až o necelú hodinu. Sadnem si na kovovú lavičku a hovorím si. Peter ber to z tej krajšej stránky vytriezvieš a na tvoju opitú tvár tu, v túto hodinu, nie je nik zvedavý.

Počujem kroky, ženské opätky a telefonát. Uf, posilnený alkoholom počúvajúc nočný rozhovor vetrím prúser. Cítim nutkanie zasiahnuť  ale mal by som byť ticho, nič ma do toho nie je...  

No tak určite! A ten jazyk do úst ti pchala proti tvojej vôli pričom si sa chudáčik nemohol brániť, čo?? Ach! Si chudák a ak ti to nedoplo tak končím s touto fraškou. S takýmto úbožiakom čo sa ešte aj chvastá  veľkým vtákom o ktorom je mylne presvedčený, že je veľké sa ťahať nebudem. Nazdar!

Slečna zložila telefón a s jedom hodila do malej bielej kabelky. Musím uznať že toto je pekný exemplár. Ale musím byť ticho. Ak si otvorím ústa, tak v tomto stave radšej pôjdem pešo.

Čo pozeráš? Osopila sa na mňa a začala pozerať spoje. Sklopil som oči do zeme. Mám v sebe dosť alkoholu, ale táto by mi vyškriabala oči keby jej niečo poviem.

Ozvalo sa tiché prepáč.
„Chlapi sú všetci svine“ hovorím.
V jej očiach som si všimol slzy.
“ Neplačte, slečna. Ten s tým malým vtákom si Vás nezaslúžil.“
Zľahka sa usmiala.
„Ďakujem. Prepáč, že som na teba tak vyštekla. Nechcela som, nerobím to, hrozne ma to mrzí.“
„To nič. Človek keď je nahnevaný robí veci, ktoré by normálne neurobil.“
„Rozchod?“ Zisťujem opatrne.
Súhlasne kývla hlavou.
Pomaly vyťahujem vreckovky a podávam jej ich. „Prepáčte sú pokrčené, ale myslím že Vám padnú vhod“
Usmiala sa pozrela sa na mňa.  Sklopil som zrak pred jej modrými očami. Mal som pocit že sú ako rongen.
„Povedal mi, že som neschopná piča a neviem ani variť. A má pravdu.“
„Tomu neverím. Každá mamička naučí svoje dievčatko variť. Aspoň to základné jedlo.“
Jej hlava sa smutne sklonila dole a vraví „Nemám mamu. Ani otca, zrazilo ich auto keď som mala dva roky. Vyrastala som u starkej do šiestich rokov. Potom starká zomrela. Odvtedy som v bývala v deckom domove.“
„Prepáčte to mi je ľúto“
„To je v poriadku nemohol si vedieť, prečo mi vlastne vykáš?“
„Slušnosť káže, pretože Vás ani nepoznám“
„Som Michala a ty?“
„Peťo. Rád Vás poznávam“
Postavila sa z lavičky a objala ma. Vyrazilo mi to dych. Všimla si to.
„Prepáč, nechcela som sa ťa dotknúť. Ale potrebovala som to.“
Usmial som sa.
„Už si môžeme tykať?“ – spýtala sa.
Kývol som hlavou a usmial sa
„Hneváš sa na mňa za to objatie?“
„Nie, len som nečakal, že niečo takéto urobíš.“
Usmiala sa a opäť som cítil jej pohľad. Mal som pocit, že chce aby som niečo povedal.
„Tak ako je to s tým varením?“ Spýtal som sa .Moja otázka viac zaskočila mňa samotného ako ju.
„Nikdy sme doma, teda v decáku nevarili. Vždy, nám jedlo dali tety kuchárky hotové na stôl a my sme len jedli. Neviem urobiť ani puding podľa návodu. Je tam napísane vysypte do pol litra mlieka a na miernom ohni miešajte.  Nikdy som to neurobila vždy som mala buď grčky, alebo sa to neurobilo vôbec.“
„Tam ti niečo neprezradili. Vysyp puding do hrnčeka s trochou mlieka a kryštálového cukru. Rozmiešaj až na kašu. Daj si zohrievať mlieko a chvíľu pred tým ako ti začne vrieť tam vylej zmes z hrnčeka a miešaj kým to trochu nestuhne. Potom ho vypni a nechaj vychladnúť uvidíš akú dobrotu si urobíš.“
V jej očiach sa objavil nemý úžas.
„Ty varíš? A naučíš ma to?“
„Môžem, ale pri pudingu to možno končí.“
Prišiel autobus. Nastúpili sme
„Vieš Peťo, sme traja kamaráti a bývame v dvojizbovom byte. Ale nik z nás nevie nič urobiť okrem hranoliek vo fritéze, čaju a wifonky.  Prosím môžeš mi dať na seba nejaký kontakt?“
Chlape  ty si si ale zavaril. Myslel som si. Vytiahol som pracovnú vizitku z vrecka a podal jej so slovami.
„Prosím nečakaj nič extra“
Prezrela vizitku usmiala sa.
„Pozeram, že si developer. Ak by si niekedy potreboval prácu prosím ozvy sa. Pracujem pre personálnu agentúru a ľudia ako ty sú stále silno žiadaný.”
Zazvonila, na zvonček. Otočila sa späť podala mi jej pracovnú vizitku a usmiala sa.
„Veľmi pekne ďakujem za všetko.  Si zlatý,“
Autobus prudko zastavil. Dvere sa otvorili a ona vyskočila von ako srnka. Usmiala sa zamávala. Dvere sa zavreli. A autobus sa rozbehol preč.

Pocit alkoholového opojenie opadá na minimum. Čo som to komu sľúbil? Dúfam, že si to rozmysli baba jedna pochabá.