Cesta domov

Nastúpili sme do auta.

„Naviguj“

Hlasom ako navigácia trhane hovorím

„Na najbližšej križovatke odbočte doľava, pokračujte ďalej jedna celá päť kilometra“

To je klasika, nemáš niečo lepšie?“

Valíš hrubo cez limit, Odboč doľava, najbližší kilometer a pól ti nebudem kecať do riadenia“

Začala sa smiať

„Ty si blázon. A vraj ajťáci sú čudný blázni bez zmyslu pre humor, ktorým nik nerozumie.

“Tu v pravo je parkovisko. Tu mi môžeš zastaviť.“

„Môžeš mi prosím ťa prezradiť či si zadaný:“

Usmial som sa a hovorím.

„Nie.“

V jej očiach sa zjavili otázniky – „Nie ako nemôžeš ? alebo nie si zadaný“

„Nie som zadaný“

„Som si vydýchla, vieš tvojej priateľke by isto vadilo že nie sa jej nevenuješ ale venuješ sa cudzím ľuďom. A aj som si myslela, že si zadaný. Preto by som ťa nechcela viac volať. Ale keď nie si a to varenie sa mi veľmi páči, bol by si ochotný?“

Otočila sa na mňa a vyvalila tie modré kukadlá. Mal som pocit ako by sa na mňa pozeral modrooký kocúr v čižmách zo Šreka.

Podvedome som sa usmial sklopil oči a isto som bol červený ako rak.

„Áno samozrejme“ vyletelo zo mňa.

„A čo chceš za to?“

„Nič“

„To určite nie, tak na budúce uvaríme niečo aj pre teba, povedz si čo ľúbiš ty nás to naučíš a aj si dáš s nami večeru. A za dnešok, môžem ťa dnes ako poďakovanie pozvať na čaj?“

„Pozvanie od pekného dievčaťa sa neodmieta.“

Miška sa usmiala a zapýrila. Ona má kútiky na lícach keď sa tak usmieva. To som si až teraz všimol? Peter si slepý ako krtko. Ale sú krásne. Pomyslel som si. A v tu chvíľu som musel byť červený viac ako ona, ale nechcel som si to za žiadnu cenu priznať. Teda pred sebou nie. Ona si to isto všimla. Aby som to na sebe nedal poznať vystúpil som z auta. Ona tiež zamkla a pobrali sme sa k čajovni vzdialenej pár metrov od parkoviska.

„Aký čaj máš rád?“ Spýtala sa.

„Dobrý s medom“ Odvetil som s úsmevom.

Nepovedala nič len sme vedľa seba kráčali. Miška onemela, čo vraj u nej nie je zvykom. Ja však tiež.

Čajovňa

Sadli sme si prišla pani čašníčka. Vybrali sme si čaje. Ja ovocný ona silný zelený. Čašníčka už bola na odchode keď tu zrazu Miška zvolala.

„A ešte Vás poprosím med pre pána“

„Samozrejme“ odvetila čašníčka.

„Zabudol si na med“ – usmiala sa na mňa.

„Ďakujem“

„Vieš Peťko, niečo by som ti o nás mala povedať aby si nebol príliš v šoku. Nechcem ťa vystrašiť, ale mal by si to vedieť.“

Ako som ti povedala včera sme z detského domova. Sandy je od rodičov preč prakticky od útleho veku keď ešte ani nechodil poriadne. Rodičom ho zobrala socialka. Nahlásila ich doktorka, keď priniesli malého Sandyho s rozbitou hlavou a podliatinami po celom tele k nej, že vraj im spadol. Vyšetrovali to aj policajti lebo ho vraj dobil opitý otec. On sa s nimi ani nestýkal. Asi pred dvomi rokmi ho kontaktovala jeho mama a chcela aby prišiel domov. Aj šiel, ale vrátil sa ešte v ten istý deň, lebo vraj s nim chceli ísť kradnúť drevo do hory on to odmietol a tak ho vysmiali. Skoro všetci jeho súrodenci už majú deti. On nimi však pohŕda. Chce si nájsť dobrú prácu, ale má problém. Je Róm. Vyštudoval aj vysokú školu múzických umení spev a tanec. Hrá nádherne na husliach. Pozná dokonca aj rómske piesne. Občas ho môžeš stretnúť v pri podchode hrá ako pouličný umelec, ale tým sa neuživí.

Terka to má v živote ešte horšie. Jej otec opustil mamu keď zistil že je tehotná. Ona otca nepozná, nikdy nebola s ním v kontakte a ani po tom netúži. Terkina mama sa dala na drogy. Už sa viac krát liečila, žiaľ vždy neúspešne. Istú dobu pomáhala aj mame aby sa dostala z drogovej závislosti. Keď sa jej to však podarilo tak si ju našli díleri, prinútili zobrať dávku a ona v tom opäť lietala. Asi pred pol rokom ju musela ísť identifikovať . Uviazala si na tvár plynovú masku a dala si acetónu. Žiaľ masku mala tak silno stihnutú, že si ju nestihla dať dole a zabilo ju to. Keď ju našli mala značnú časť tváre rozleptanú a telo vyžraté od hlodavcov. Terka mala do nedávna nočné mory. Vykrikovala zo spánku, plakávala cele noci. Prinútila som ju chodiť k psychologičke, tá jej nechala predpísať lieky. Ešte stále ich berie ale už je na tom lepšie.

Preto ťa poprosím nespomínaj pred nimi ich rodinu sa na nič z rodiny nepýtaj. S nemým úžasom som sledoval čo mi to hovorí, ako môže mať niekto v živote taký pech? Veď ja som v podstate dieťa šťasteny. – Pomyslel som si.

„No a ešte niečo by si mal vedieť. Terka a Sandy sú do seba úplný blázni. Našťastie sa pred cudzími krotia.“

Usmial som sa a hneď som sa spýtal a čo ty?

„Ja?, Ja som len ukecaná head hunterka, zameriavam sa na IT - špecialistov, robím pre Manpower. Som slobodná od včera, ako si si isto všimol. Mám obrovský hendikep, ten sa volá čo na srdci to na jazyku, no a to je asi tak všetko. A ty?“ – dodala jedným dychom.

Tejto otázke som sa chcel vyhnúť lebo sa neviem od prezentovať.

„No som bez ženy, bez auta a po včerajšej firemnej akcií mám už len maličkú opičku.“

Usmiala sa. Ono to zabralo, asi sa jej páčim.

„Videla som, že si bol spoločensky unavený, ale správal si sa veľmi slušne dokonca si mi vykal, podal si mi vreckovky, tak som to neriešila. Každý to občas preženie. Mimochodom to si ku každému dievčaťu taký milý ako si bol ku mne?“

„Asi nie.“

„Asi?“ – tajomne sa usmiala.

K stolu sa priblížila teta čašníka s informáciou o tom že bude zatvárať . Jednohlasne sme poprosili účet. Miška zaplatila a pomaly sme sa odobrali k autu.

Cestou sme prehodili ešte pár slov o varení, najbližšej hodine kurzu dohodli sa na surovinách a pred autom sa ma spýtala.

„Môžem ťa objať? Vieš možno ti to príde zvláštne, ale je to taký môj zvyk, objímam sa skoro vždy miesto nejakého formálneho pozdravu so všetkými svojimi priateľmi. Je to také osobnejšie, ako podať si ruku a zdvorilostná pusa na líce.“

Usmial som sa, objal ju oboma rukami a ľahko si ju pritlačil na hruď. Mimovoľne som sa nadýchol a zacítil jej vôňu vlasov. Tá vôňa bola ako vôňa lesných malín. Sladké a pritom nevtieravé. Skoro som ju zabudol pustiť. Zľahka som povolil objatie a ona tiež.

Usmiala sa spravila krok vzad zamávala mi a nastúpila do auta. Zase onemela? Vlastne ja tiež, len som nechápavo pozeral ako odchádza a mával jej rukou.